/   Svátek má:
 

OTÁZKA CELIBÁTU A PREDSUDKY VOČI NEMU

Autor: Peter Benko, převzato z NSS.SK

Kňazský celibát je vec, ktorá nie je ľahostajná ani ľuďom, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho budúcnosť, rovnako ako aj jeho porušenia jednotlivcami vzbudzujú záujem verejnosti a nútia ju vyjadrovať svoje názory k nemu. A nie sú to väčšinou priaznivé názory. Chyba však nie je v samotnom celibáte, ale v tom, ako je vnímaný a (ne)pochopený. Niekoľko desaťročí dekatolizácie a sexuálnej revolúcie spôsobilo, že celibát sa stal pre svet pohoršením. Vidia v ňom prežitok minulosti a osvojili si názor, že je prostriedkom, ktorý bol v Cirkvi zavedený kvôli jej hmotným záujmom. Nič však nie je ďalej od pravdy. Materiálne bohatstvo Cirkvi nestojí na osobnom majetku jednotlivcov z radov kléru. Sú aj iné náboženské spolky označujúce seba samé slovom „cirkev“ a sú dostatočne hmotne zabezpečené aj bez celibátu. Celibát mal vždy svoje miesto v Cirkvi. Už od jej počiatku. Už pred tým, ako sa prešlo k praxi svätiť len slobodných mužov boli ženatí kňazi zaväzovaní k zdržanlivosti. Nasledovali obdobia, keď bol celibát cenený, aj keď bol odmietaný a rozmohlo sa jeho porušovanie. V dobe krátko po 2. vatikánskom koncile odpor voči povinnému celibátu v niektorých kruhoch vzrástol. Jedným z odporcov celibátu bol napr. neslávne známy belgický kardinál Leo Suenens, známy ako slobodomurár z Pecorelliho zoznamu. Kritizoval pápeža Pavla VI. kvôli jeho odmietnutiu venovať sa otázke celibátu volajúc po „dialógu“ a „kolegialite“. V súčasnej dobe sa otázka celibátu dostala do popredia v súvislosti s Amazonskou synodou. Jeho uvoľnenie sa zdôvodňuje údajnými pastoračnými dôvodmi. Ťažko si však predstaviť, že by k takejto požiadavke spojenej s údajným „novým modelom kňazstva“ prišlo zo strany ľavicových a progresívnych teológov, ak by nemala šancu na úspech.
,br> Čo sa teda za posledné desaťročia zmenilo? Zmenilo sa niekoľko vecí. V prvom rade treba povedať, že sa zmenili ľudia. Sexuálna revolúcia zmenila pohľad jednotlivcov na pohlavný život aj na zdržanlivosť. Legalizácia potratov a rozvoj antikoncepcie umožnili oddeliť plodiacu funkciu prirodzene spojenú s pohlavným stykom a takto ochudobnený ho urobiť predmetom neviazanej rozkoše, na ktorú má údajne človek právo. Tento neprirodzený krok bol vehementne podporovaný médiami, pomocou „umenia“, rozvojom pornografie… Sexuálna revolúcia zasiahla celú spoločnosť a vytvorila novú hedonistickú mentalitu, čo sa týka sexuálnej oblasti. Naplnením spolužitia dvoch osôb už nebolo splodenie nových ľudských bytostí, pretože to následne prinášalo obtiaže s ich výchovou. Hlavnou náplňou spolužitia sa po novom stala romantika a sentiment. Dve prchavé veci. Tak sa z neprirodzeného stalo prirodzené a naopak. Okolo celibátu sa utiahla slučka.

A zasiahlo to aj katolíkov. Akoby aj nie. Žijúc v takom prostredí, v čase keď aggiornamento 2. vatikánskeho koncilu znamenalo otvorenie dverí Cirkvi a vedenie dialógu so svetom za účelom zbližovania. Postupná sekularizácia, ktorá zasiahla svet zasiahla aj Cirkev. Ochota brániť dôležitosť celibátu sa podvedome u katolíkov vytrácala. Sekularizácia viedla k tomu, že sa stával čoraz viac nepochopeným a prestal byť vnímaný jeho posvätný, nadprirodzený charakter. Sami slabo formovaní v týchto otázkach, mnohí postupne prijali tvrdenia, že celibát ide proti prirodzenosti a preto je problém. Vraj je neprirodzený. Rozmýšľanie v termínoch prirodzený a neprirodzený sa stalo chybou, pretože v tomto prípade je to nedostatočné. Ako uviedol istý kňaz, celibát je neprirodzený. Treba však jeho označenie ako neprirodzeného rozviesť. Ak je neprirodzený, tak môže byť buď proti prirodzenosti, alebo je nadprirodzený. Prvé je zlé, druhé je dobré. Nikto nepochybuje, že nie každý jedinec je schopný celibát prijať a nie každý je k tomu povolaný. Jeho obeť je však vyvážená inými milosťami a biologické otcovstvo je vyvážené duchovným. Pre mnohých katolíkov začal byť celibát vnímaný ako administratívny predpis, ktorý ak nie je dogmou, tak môže byť zmenený alebo odstránený. Sledujúc liberalizačné trendy nastolené v pokoncilnej cirkvi sa dostal na zoznam vecí, ktoré je možné v budúcnosti obetovať. Pri takýchto postojoch sa poukazuje pritom na celibátnu prax katolíckej cirkvi byzantského a východného rítu. Tá vyžaduje od biskupov a mníchov, aby boli slobodní, nie však od kňazov, ak sa oženili pred kňazským svätením. Nespomína sa pritom, že takéto uvoľnenie súviselo s náboženským, kultúrnym a politickým úpadkom Byzancie. Pápeži nepožadovali zmenu tejto praxe kvôli jednote, keď sa jednotlivé odlúčené „pravoslávne cirkvi“ chceli zjednotiť s Katolíckou cirkvou. Citujúc ďalej slová kňaza, taktiež liturgické a teologické dôvody spôsobujú u kňazov u ktorých celibát nie je požadovaný, istý vnútorný rozpor a problémy: „Pri premieňaní kňaz robí to, čo vykonal Pán Ježiš na kríži: úplne sa vydal Otcovi a sprostredkoval tak duchovný (nadprirodzený) život ľudstva. Bolo by nespravodlivé voči Bohu, keď by sa tento človek, ktorý sa jemu, Bohu, úplne vydal, mal pár hodín na to vydať manželke. Patrí Bohu, jemu sa v istom zmysle obetoval (zasvätil) – manželka by naňho už nemala mať právo. Vysokoškolský profesor fyziky má svoje prednášky, nepôjde učiť deti malú násobilku. Pritom je oboje na rovnakej (prirodzenej) rovine. Tým skôr duchovný otec nebude robiť otcovstvo telesné, keď už na rovnakej rovine nie je.“

Ďalšou ranou pre správne vnímanie celibátu sa stali rozsiahle homosexuálne pedofilné škandály v Cirkvi. Tentokrát sa to znova nespravodlivo a nelogicky zviezlo na celibát. Bolo to ľahšie, ako si priznať zlyhanie ohľadom prijímania úchylných osôb do seminárov a ich vysviacky. Či už z nedostatku povolaní, tolerancie voči takémuto patologickému správaniu, alebo iných dôvodov. Čo sa týka homosexuality, vo verejnosti aj u väčšiny ľudí venujúcej sa jej odborne, všeobecne prevláda názor, že ide o vec nemennú, vrodenú. Je do očí bijúce, že rovnako ľahko sa verejnosť dala podvedome zmanipulovať k tomu, že za vinníka škandálov označila nemožnosť kňazov oženiť sa a pohlavne žiť. Verejnosť zmätená sexuálne-revolučnými predstavami nevidí logický rozpor medzi jej názorom o nezmeniteľnosti homosexuality u jednotlivca a zmenou, ktorú má údajne vyvolať nepraktizovanie pohlavného života. A tak sa katolícka verejnosť stala ešte ľahostajnejšou voči obrane celibátu, len aby sa nekatolícka verejnosť upokojila. A utvrdila sa v názore, že katolíci sú slabí. Ona slabosť je vnímaná nielen ohľadom Cirkvi ako celku. Aj v radoch veriacich, kléru aj laikov je množstvo ľudí vystupujúcich slabo a zženštilo. V súvislosti s klérom sa to vo verejnosti všeobecne spája s podozrením na homosexuálne sklony a s vplyvom celibátu. Je to však zase len veľmi povrchné vnímanie prameniace vo vplyve sexuálnej revolúcie. Snaha o pohlavnú čistotu je vnímaná ako čudáctvo a celibát ako nejaká mentálna kastrácia vedúca k slabosti a zženštilosti, prípadne sklonom k homosexualite. Dôvody slabosti a zženštilosti sú iné.

Je ním napríklad opustenie koncepcie Cirkvi ako Cirkvi bojujúcej a prijatie koncepcie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej po 2. vatikánskom koncile. Kedysi, keď Cirkev mala postavenie ktoré jej právom prislúcha, mala aj vplyv na politické a vojenské dianie. Sila, odvaha a rozhodnosť sa dali prejaviť nielen na poli obracania neveriacich. Pre ilustráciu, známe sú rytiersko-mníšske bojové rády. Súčasťou príslušnosti k nim býval aj celibát. Patrili k elitným vojenským jednotkám tej doby. O nejakej zženštilosti a mentálnej kastrácii sa nedalo hovoriť. Dokázali porážať nepriateľa vo veľkej presile. Dnešní hurábojovníci z odkresťančenej Európy, ktorí opovrhujú celibátom sa s nimi nedajú porovnávať ani čo do disciplíny, odhodlanosti ani vnútornej pripravenosti a sily. Pritom homosexuálne delikty v bojových rádoch boli výnimočné. Napr. u templárov sú známe len dva takéto prípady a to prišlo k priznaniu viny až pri mučení.

Dnes existujú zvyšky Cirkvi bojujúcej z tých dôb snáď len v moslimských krajinách, kde musia kresťania čeliť tvrdému prenasledovaniu. V donedávna kresťanskej Európe je často vidieť iný prototyp „obrancu“ kresťanstva: osvieteného demokrata, konformného k odkresťančenej spoločnosti, pripraveného vždy viesť dialóg na konci ktorého mu bude jasne dané najavo, kde je jeho miesto a kde sú pre neho hranice, ak nechce byť považovaný za fanatika a bigotného tmára. A on to nakoniec prijme, dúfajúc, že takto sa kresťanstvo stane prijateľnejším a čosi dobrého môže preň uhrať v budúcnosti. Ku kritike islamu sa neodvažuje. Zatiaľ, čo jeho spoluveriaci prichádzajú o svoje životy kvôli viere, on presviedča všetkých, že máme s moslimami spoločného Boha. Alebo nebodaj podľa vzoru deklarácie z Abú Zabí tvrdí, že islam je chcený Bohom, pretože náboženská pluralita je chcená Bohom. Slaboch a zbabelec od kosti aj bez celibátu.

Ďalšou príčinou, ktorá oslabuje a robí Cirkev zženštilou je nová liturgia podľa misála Pavla VI. Nejde len o všeobecne známe čítania epištoly laičkami počas omše alebo nebodaj miništrovanie dievčat. Ide o celkový charakter liturgie. Keď kardinál Heenan v roku 1967 videl experimentálnu Missa Normativa, tak vyhlásil: „Doma pravidelne prichádzajú na omšu nielen ženy a deti, ale aj otcovia rodín a mladí muži. Ak by sme im mali ponúknuť ten istý obrad, ktorý sme videli včera, čoskoro nám zostane zhromaždenie žien a detí.“ [1] Treba povedať, že sa tak nestalo. Ale nie je to preto, že by kardinál Heenan zle pochopil, kam mala nová liturgia viesť. Skôr je to preto, že nastala doba, keď si muži a ženy preberajú svoje úlohy a modely správania a myslenia a svet sa tak stavia na hlavu. To, čo kardinál Heenan v roku 1967 presne a správne videl bolo virtuálne odstránenie mužskej povahy liturgie, nahradenia mužskej objektivity potrebnej pre verejné uctievanie Cirkvi mäkkosťou, sentimentálnosťou a personalizáciou so zameraním na materskú osobu kňaza. [2] Keď nová sprotestantizovná liturgia zaviedla zmätok do osoby kňaza ako obetníka, malo to aj ďalšie následky. Kňaz stojí pri oltári in persona Christi, in persona Verbi facti hominem (v osobe Krista, v osobe Slova, ktoré sa stalo človekom). A to nielen ako „homo“ (človek), slovo ktoré v istom zmysle presahuje pohlavie, ale in persona Christi viri (v osobe Krista, ako muža): v istom zmysle homo factus est ut fiat vir, ut sit vir qui destruat mortem, ut sit vir qui calcet portas inferi (Boh sa stal človekom, aby mohol byť tým mužským hrdinom, ktorý zničil smrť a vlastnou nohou rozdrvil brány pekla). Devirilizácia liturgie a devirilizácia kňaza sa pre všetky praktické účely nedá oddeliť. [3] Jednotlivé prvky a vplyv tohto odstránenia mužskosti z liturgie ako sentimentalizmus v modlitbách, odstránenie ticha, odstránenie latinčiny ako jazyka s maskulínnym charakterom, úloha kňaza uprostred komunity a iné popísal v svojom článku fr. Richard G. Cipolla, Ph.D., D. Phil.(Oxon.).

Môžeme skonštatovať, že povolenie vysviacky ženatých kňazov neurobí Cirkev ani silnejšou, ani rozhodnejšou, ani odvážnejšou… Súčasné debaty ohľadom zrušenia povinného celibátu sa väčšinou točia ohľadom výhodnosti a adekvátnosti zmeny. Sú spojené s obhajobou pápeža vykonať tieto zmeny a povinnosťou katolíkov prijať to bez výhrad. Sú to však debaty zamerané veľmi úzko, bez vnímania širšieho kontextu. V tejto súvislosti treba pripomenúť aj požiadavky na iné zmeny. Počas svojho pontifikátu pápež František špekulatívne nechal preskúmať dávno uzavretú otázku o ženách-diakonkách. Požiadavka na svätenie žien-diakoniek bola predmetom Amazonskej synody. V súvislosti s tým sa hovorí o možnom otvorenom dokonaní dnes existujúcej vnútornej schizmy, počínajúc Nemeckom. Taktiež je známe, že na pôde Cirkvi existujú vplyvné homosexualistické štruktúry. Toto všetko má súvis s požiadavkou na uvoľnenie celibátu. Uvoľnenie celibátu je len jeden krok k tomu, aby sa vnútrocirkevní revolucionári priblížili ohľadom sviatostí a morálky tam, kde sú dnes západoeurópski protestanti. K vysviacke verejných homosexuálov a lesbičiek. To však už príbeh súčasnej Novus Ordo cirkvi priživujúcej sa na Katolíckej cirkvi bude pokračovať samostatne.

Poznámky:

[1] Evelyn Waugh and John Carmel Cardinal Heenan, A Bitter Trial, 2nd ed. (South Bend: St. Austin Press, 2000)
[2] Richard G. Cipolla, Ph.D., D. Phil.
[3] Richard G. Cipolla, Ph.D., D. Phil.



© 2010 Národní sjednocení | webmaster